Cesta nocou

Autor: Ivona Fořtová | 13.10.2012 o 12:49 | Karma článku: 5,87 | Prečítané:  205x

Bol to pre mňa naozaj náročný deň.

V práci to šlo dole vodou. Šéf bol podráždený, pretože výsledky jeho pracovníkov neboli ani len dostatočné. Ale môže človek za to, že sa nedeje toľko kolízií a poistenia hodných nehôd? Nie. Ale to mu už nevysvetlíte.

Navyše som meškala na poradu a to mi teda žiadne prémie na konci roka nezabezpečilo. Na obede som nechtiac obliala kolegu polievkou a nie rovno hocijakou, ale špenátovou a z vlastných skúseností viem, že z bielej košele tak ľahko dole nejde. Preto som bola rada, keď som konečne o šiestej vyšla z tej ohavnej budovy, v ktorej som sa celý deň trápila a uvidela som svoje malé strieborné Volvo odpočívajúce na parkovisku pod starým javorom. Na parkovisku poletovali odpadky a z detského ihriska sa ku mne dostával nadšený krik. Nohy v lodičkách ma neskutočne boleli, preto som bola rada, keď som konečne prišla k autu. Zastrčila som kľúč do zámku a otvorila som dvere. Zvnútra ma vanulo nepríjemné teplo a dusno, ale v tej chvíli by ma už neodradilo nič. Pred očami som mala chladničku vo svojom byte, ktorú som práve včera doplnila o samé dobroty, a to bola vec, na ktorú som sa celý deň tešila zo všetkého najviac. Nastúpila som do auta a naštartovala som. Automaticky sa zaplo rádio, kde práve bežali správy.

...sa stala dopravná nehoda. Mladá žena idúc z práce podcenila dopravné označenia, prekročila rýchlosť a v zákrute nezvládla riadenie. Auto ženy vyletelo do lesa a nabúralo do stromu. V krvi ženy sa nenašiel alkohol. Je však otázne, či práve netelefonovala. Jej zdravotný stav je nateraz stabilizovaný.“

Ach bože,“ vzdychla som si, „to už ľudia naozaj nevedia byť opatrní?“ Zapla som si pás a vyšla som z parkoviska.

V hlave sa mi premieľal celý tento ohavný deň, jedna udalosť za druhou a mňa to pomaly privádzalo do šialenstva. Zosilnila som rádio, v ktorom práve išla rytmická pesnička a začala som bubnovať prstami po volante. Po chvíli som si začala spievať v snahe zahnať zlé myšlienky. Keď pesnička skončila, v rádiu sa rozozvučal príjemný ženský hlas.

Milí poslucháči, ako sa dnes máte? Dnešný deň bol naozaj krásny, slnko svietilo a teploty sa pohybovali nad dvadsaťť stupňov celzia. Avšak to neznamená, že každý z nás mal krásny deň. Tipujem, že teraz nás počúvajú aj takí z vás, ktorých sa to týka. Viete, ako si môžete vylepšiť náladu? Urobte niečo pre seba, urobte niečo, z čoho budete mať dobrý pocit. Potešte samých seba alebo druhých a zlepšite si náladu. Ja vám posielam veselú pesničku na povzbudenie.“

Rozmýšľala som nad tým, čo tá žena povedala. Blížila som sa k nákupnému centru, no v tom som si uvedomila, že som po včerajšom nájazde do potravín minula viac než obvykle a teraz by som sa mala krotiť. Rýchlo som preto pred ním uhla pohľadom a zapozerala som sa na oblohu, ktorá sa pomaly zaťahovala. Slnko už skoro zapadlo a pomaly sa stmievalo. Z rádia hrala hudba a ja som rozmýšľala, ako vyvolať dobrý pocit vo svojom vnútri.

Vyšla som z mesta a po starej asfaltovej ceste som mierila cez polia domov. Ešte som mala pred sebou kus cesty. Často som si vyčítala, že som si našla prácu, do ktorej som musela dochádzať, ale niekedy som bola rada, že som mohla byť chvíľu sama so sebou.

Otvorila som okno a dovolila tak vetru, aby mi rozfúkal vlasy. Hudba hrala a ja som si v niektorých momentoch pripadala ako vo filme. Stále som však vnútri pociťovala ten nepríjemný pocit, ktorý som nadobudla v práci. Pocit, že som pokazila, čo sa dalo, pocit otupujúcej hanby a trápnosti.

Urobte niečo pre seba, urobte niečo, z čoho budete mať dobrý pocit.“ opakovala som si v duchu slová ženy z rádia a snažila som sa upokojiť. Zrazu som zazrela v diaľke pred sebou postavu stojacu na kraji cesty.

Stopár.

Prst otočený hore, na chrbte batoh a tabuľka s názvom mesta, kde sa chcel dostať. Vďaka môjmu dobrému zraku som už z diaľky videla, že smerujem presne tam, kam on. Bez rozmýšľania som spomalila, vyšla z cesty a tesne pred ním som zastavila. Akoby na signál otvoril dvere a s úsmevom sa opýtal:

Zdravím. Zveziete ma prosím?“

Vtedy som vôbec nerozmýšľala nad tým, že som zastavila cudziemu človeku, mužovi, síce pomerne mladému, ale mne stále neznámemu.

Kým som si stihla niečo uvedomiť, bezmyšlienkovite som prikývla a o pár minút som ho už viezla so sebou v aute. Sedel vzadu, ruksak mal položený vedľa seba, pozeral z okna a sem-tam na mňa. Prezerala som si ho cez spätné zrkadlo.

Bol pomerne vysoký, mal tmavé kučeravé vlasy a svetlé oči. Oblečený nebol veľmi tulácky, vyzeral, akoby zablúdil po ceste zo školy. Ako študent však už nevyzeral. Mohol mať tak okolo tridsať, možno ani nie. Mal veľmi výrazné lícne kosti a jamku na brade. Vyzeral veľmi mužne, široké plecia dominovali jeho postave. Pôsobil naozaj mocne, ale nie hrubo, skôr taký ochranca ako bitkár.

Ako sme tak šli, rozmýšľala som, čo môže byť zač. Napadli mi rôzne povolania, ktoré mi naňho sedeli. Architekt, maliar, hudobník, sochár... Pôsobil na mňa veľmi umelecky. Všimla som si, že mal na košeli precízne vyhrnuté rukávy a to som si spojila s tým, že asi často používa pri svojej práci ruky. Bola som natoľko vyľakaná, že som sa bála čo i len otvoriť ústa a otvorene sa ho na to spýtať.

Zrazu sa krajina, ktorou sme šli, zmenila. Vošli sme do lesa a všetko vôkol nás stmavlo. Cesta bola viac hrboľatá, auto sa natriasalo a mne tým akoby v hlave vznikalo ďalšie množstvo otázok. Mala som silný pocit, že tento neznámy muž čosi skrýva. Snažila som sa naňho nepozerať cez spätné zrkadlo. Upierala som pohľad na cestu a sústredila som sa na to, čo práve vraveli v rádiu. Po chvíli mi to však nedalo a opäť som hodila pohľadom do spätného zrkadla. V tej chvíli sa naše pohľady stretli. Rýchlo som sklopila pohľad. Stihla som však ešte zaregistrovať, že sa na mňa usmial. A zrazu sa mi zazdalo, že tento úsmev je mi povedomý.

 

 

Šiel som po kraji tej dlhej kľukatej cesty, ktorá sa plazila cez lúky a polia ako had pomedzi steblá trávy, už hodiny. Minuli ma desiatky áut, no ani jedno nezastalo. Nečudoval som sa. Keby som bol ja za volantom jedného z nich, tiež by som šiel ďalej a neobťažoval sa nejakým chudákom, ktorý si vykračuje po kraji cesty. Od posledného auta, ktoré ma minulo, už ubehlo dosť času, možno aj hodina, a to ma pomerne znepokojilo. Akoby na znamenie som v tej chvíli za sebou začul ten známy zvuk približujúceho sa auta. Otočil som sa a vystrel som ruku s prstom nahor a vystavil biedny kartón, na ktorý som si v rýchlosti načmáral názov mesta, kam som išiel. Ani som nepozeral, aké auto ide, ani kto sedí za volantom, vedel som, že okolo mňa zase len tak prejde.

Na moje prekvapenie auto začalo spomaľovať, pár metrov predo mnou zišlo z cesty a zastalo tesne pri mne. Zahľadel som sa na človeka, ktorý sedel vnútri. Bola to mladá žena, ktorá na mňa pomerne vystrašene pozerala z okna. Zbytočne som nečakal a otvoril som zadné dvere na aute.

Zdravím. Zveziete ma prosím?“ opýtal som sa, aj keď mi to pripadalo naozaj hlúpe. Nepripravil som si, čo poviem, keď mi nejaké auto zastaví, pretože som akosi nečakal, že sa mi taká príležitosť naskytne. Žena však po chvíli prikývla a tak som sa chopil šance. Nastúpil som a zavrel za sebou dvere. O chvíľu sme sa už spolu viezli.

Žena na mňa pozerala cez spätné zrkadlo a ja som sa cítil zvláštne. Preto som sa snažil nepozerať na ňu, aby ju to odradilo, ale ona stále neprestávala. Jazdila veľmi opatrne, vyhýbala sa každej diere a spomalila pred každou zákrutou. Stále si však našla moment, kedy pozrela do spätného zrkadla. Dúfal som, že som sa dostatočne umyl po dnešnej práci v ateliéri. Práca s hlinou je veľmi zradná, človek nikdy nevie, kde sa mu kúsok z nej nalepí. Dúfal som, že to nebol dôvod, prečo na mňa tak pozerala.

Keď sme prešli okolo polí a vošli sme do tmavého lesa, žena sa už prestala na mňa toľko pozerať a dala mi tak možnosť zamerať moju pozornosť na ňu bez toho, aby si to všimla a zľakla sa, čo som naozaj riskovať nechcel.

Mimochodom auto, v ktorom som sedel, bolo strieborné Volvo, typické pre ženu. Malé, komfortné a dobre vybavené. Vždy, keď som si predstavil auto nejakej ženy, videl som samé ozdôbky, vonné čačky-bačky, lodičky, kabelky, nejaký ten pes, alebo dieťa uložené v detskej sedačke, rúžom zamazané spätné zrkadlo a podobné ženské veci. Toto auto však bolo absolútne obyčajné. Iste, že bolo vnútri cítiť ženský parfém, ale inak bolo toto auto neutrálne „zariadené“. Vedľa mňa na zadnom sedadle ležali časopisy o bývaní, nejaké tie letáky a akýsi zakladač plný papierov. Nenašiel som ani jednu ozdobu ani rúž, nieto ešte dieťa alebo psa. To bol fakt, ktorý ma prinútil upriamiť svoju pozornosť na túto ženu.

Nevedel som posúdiť, či je vysoká, či nízka, bola však pomerne chudá, mala na sebe úzku čiernu sukňu a blúzku. Mala dlhé hnedé rozpustené vlasy a tmavé oči. Na pravom zápästí jej visel tenký strieborný náramok a na prostredníku mala nastoknutý prsteň. Všímal som si takéto detaily, pretože jej tvár som nemal možnosť vidieť veľmi zreteľne.

Ešte sme mali kus cesty pred sebou, preto som o nej mohol pokojne rozmýšľať. Pôsobila na mňa veľmi vystrašene, no na druhej strane bola nesmierne elegantná a vyžarovalo z nej čosi, čo sa mi na ženách páči. Neviditeľné nitky, ktorými som bol zviazaný, ma k nej jemne ťahali. Napriek tomu som sa ani nepohol. Zapozeral som sa von z okna, no dlho som to nevydržal a opäť som sa na ňu zahľadel. Pomyslel som si, že je asi dobre vzdelaná, vyzerala ako pracovníčka na úrade alebo v nejakej podobnej inštitúcii. Mohla by byť aj riaditeľka banky, ale to mi len tak prebehlo mysľou. Nevyzerala veľmi snobsky, skôr z nej sálala taká nežná odmeranosť. Pozrel som do spätného zrkadla a vtedy sa naše pohľady stretli. Nevedel som, ako zareagovať, tak som sa usmial. Žena na to rýchlo sklopila pohľad a pevnejšie uchopila volant.

Vystrašil som ju.

Vtedy som si všimol, ako si začala obhrýzať spodnú peru a prerývane pritom dýchala. Nevedel som, čo sa deje, ale mal som pocit, že nad niečím hlboko premýšľa. Akoby si zrazu uvedomila niečo, čo ju šokovalo. Občas pokrútila hlavou, potom si opäť začala hrýzť peru a hodnú chvíľu na mňa vôbec nepozrela.

Viezli sme sa už takmer dvadsať minút, no ani jeden z nás stále nepovedal ani slovo. Mal som pocit, že nastal ten správny moment. Musel som však nabrať odvahu a v hlave si sformulovať to, čo poviem. V rádiu práve hrala pomalá pieseň, ktorú som dobre poznal, tak som sa chopil šance.

Táto pesnička sa mi páči.“ povedal som po chvíli.

Žena zodvihla zrak a pozrela na mňa. „Aj mne.“ odvetila jemným hlasom.

Vedel som, že je zase rad na mne.

Odkiaľ cestujete?“

Z práce.“

A kde pracujete?“

V poisťovni.“

Aha.“ Aj z jej vyhýbavých odpovedí som zistil, že som nebol ďaleko od pravdy.

Nechcel som byť dotieravý a tak som bol chvíľu ticho. Pozeral som, ako obloha tmavla, slnko už zapadlo. Okolo nás sa mihali stromy, ktoré sa postupne spájali do rozmazanej scenérie za oknom. Cesta sa stále točila a mňa nenapadalo nič, na čo by som sa mohol opýtať a nevyzerať pri tom zvedavo.

Našťastie ma zachránila ona.

Ste umelec?“ opýtala sa priamo a pozrela na mňa cez spätné zrkadlo.

Takúto otázku som naozaj nečakal.

Dá sa povedať.“ odvetil som. Videl som, ako sa pousmiala. Aj napriek tomu bola rovnako strnulá ako predtým. Videl som, že má zo mňa strach.

Vidieť to na vás.“

Som... špinavý?“ zľakol som sa začal som si obzerať ruky, či niekde nezbadám zabudnuté kúsky hliny.

Nie, to nie. Skrátka to na vás vidieť.“

Pozrel som na ňu a ona na mňa. Opäť odvrátila pohľad, no už nie tak rýchlo a vyhýbavo ako predtým. Samozrejme, že sa na mňa ani dlhšie pozerať nemohla. Bolo mi jasné, že sa veľmi sústredí na cestu. Opatrnejšiu vodičku som snáď ani nepoznal. Nemal som strach. Nemyslel som, že by táto žena niekedy mohla mať nejakú nehodu. Išla nanajvýš rýchlosťou sedemdesiat a ja som sa vôbec nesťažoval.

Polhodina cesty ubehla a my sme stále neboli na mieste. Bol som však s touto ženou rád. Poznáte to, ako keď začnete čítať knihu, alebo pozerať film a niektoré postavy vám pomaly prirastajú k srdcu. Nepoznáte ich, viete, že sú neskutoční, no aj tak ich máte svojím spôsobom radi. Tak som to teraz cítil aj ja. Nepoznal som túto ženu, nevedel som o nej dokopy nič a aj tak som ju mal rád. Samozrejme, že to nebolo skutočné, ale bolo to niečo také ako s tými nitkami. Akoby ma k nej niečo ťahalo, akoby som ju poznal. A aj tak bola pre mňa stále neznáma.

V tej chvíli sa medzi nami rozhostilo naozaj trápne ticho vypĺňané len pesničkami z rádia. Les okolo nás úplne sčernel a takisto aj obloha, ktorá vyzerala ako zaliata atramentom. Sem-tam spoza stromov vykukla hviezda ako svätojánska muška. No väčšina hviezd sa stále skrývala za vrcholkami stromov.

Nastala noc.

Predstavil som si mnoho hororov presne z takéhoto prostredia. Nebol som však malé dieťa, nebál som sa a vlastne som takým hlúpostiam nikdy neveril. Tešil som sa, ako prídem po takom dlhom čase domov. Tešil som sa na to, že uvidím starých priateľov, rodičov, ale aj samotné mesto. Mal som ho vždy rád Prirástlo mi k srdcu už keď som bol malý chlapec.

Žena si zrazu zhlboka zívla.

Pozrel som na hodinky. Bolo pol ôsmej. Najvyšší čas dať si mamine cestoviny, pomyslel som si. Zrazu sa žena vystrela a opäť si začala hrýzť peru. Opäť bola akási nesvoja ako predtým. Chcel som sa spýtať, čo sa deje, či je všetko v poriadku, ale radšej som bol ticho. Auto sa zaplnilo nevypovedanými otázkami a začalo tam byť akosi dusno.

Vtedy sa stalo niečo, čo som nečakal. Žena sa zrazu ku mne prudko otočila a na pár sekúnd mi pozrela hlboko do očí. Potom sa opäť obrátila a ja som na ňu v nemom úžase pozeral.

Č-čo sa deje?“

Po chvíli mi položila otázku.

Ste Michael? Michael Krop?“

Ostal som v pomykove. Pozeral som na ňu neschopný prehovoriť. Odkiaľ poznala moje meno? Bol som si istý, že som túto ženu nikdy predtým nevidel. Neodpovedal som, len som na ňu pozeral. Otváral som a zatváral ústa, nebol som schopný reagovať. Čakal som, že žena ešte niečo povie, ale ona mlčala. Pevne zvierala volant a občas na mňa hodila pohľad cez spätné zrkadlo.

Neviem, či ste sa už niekedy ocitli v takej situácii, ale môžem vám spokojne povedať, že to bol jeden z najzvláštnejších momentov v mojom živote. Bolo to asi prvýkrát, kedy som netušil, čo povedať. Hodinky za volantom ukazovali trištvrte na osem, sekundy pomaly plynuli a v aute bolo dusno. Zabudol som na mamine cestoviny, na rodné mesto, na stretnutie s priateľmi. Myslel som len na túto ženu a hlboko v mysli som tápal s úmyslom naraziť na nejakú zabudnutú spomienku, s ktorou by sa mi žena spájala. Nič som však neobjavil. Cítil som sa, akoby mi niekto vymazal pamäť.

Žena hľadela na cestu, no nezdala sa byť úplne sústredená. Stále pevne zvierala volant a hrýzla si peru. Po chvíli sa ku mne opäť otočila a pohľadom ma nabádala k odpovedi. Jej vážna tvár bola ku mne otočená dlhšie, ako som čakal. Odrazu som upriamil pohľad na niečo, čo stálo uprostred cesty. Snažil som sa na to zaostriť, no vôbec sa mi to nedarilo. Žena sa už znova pozerala na cestu, preto som si bol úplne istý, že to obíde. To sa však nestalo. Auto išlo stále rýchlo, žena vôbec nespomalila. Vtedy som vedel, že sa niečo deje.

Preboha, spomaľte! Pozor!!!!“ zreval som. Bolo už však neskoro.

 

Otvoril som oči. Prudká bolesť mi vstúpila do hlavy a ja som zrazu videl všetko rozmazane. Nedokázal som si presne spomenúť, čo sa stalo. Pamätal som si len silný náraz a potom už len tmu.

Uvedomil som si, že ležím a nemôžem sa poriadne hýbať. Všetko bolo tak rozmazané, že som zaostril len na volant a ruku položenú na ňom. Pozeral som na to miesto a zostupoval som pohľadom nižšie a nižšie až k postave ležiacej na prednom sedadle. Bola celá zasypaná črepmi z rozbitých okien.

Žena ležala bez akéhokoľvek pohybu. Videl som, že mala zranenú hlavu na spánku, odkiaľ jej vytekal pramienok krvi. Všimol som si aj to, že mala otvorené oči. Žmurkala. Snažil som sa pohnúť a vidieť na ňu lepšie. Podarilo sa mi posunúť sa len o malý kúsok, no to mi stačilo na to, aby som ju poriadne videl.

Mala rozbité pery, na krku hlboké škrabance a nohy zakliesnené pod volantom. Náraz bol zrejme taký silný, že úplne ohol dvere na jej strane a zakliesnil ju na sedadle. Vystrel som k nej ruku a položil jej ju na rameno. Najprv sa vôbec nepohla. Po chvíli mierne otočila hlavou a pozrela na mňa pohľadom tmavých očí. Naozaj som nečakal, že jej tvár konečne uvidím práve v takejto chvíli. Pozerali sme na seba, nič nevraveli. Nevnímal som nič iné, iba jej oči. Po chvíli natiahla ruku k mojej. Zacítil som jej studené krehké prsty na svojich. Bál som sa čo i len trošku ich stisnúť. Mal som pocit, že patria bábike a nie živej bytosti. Chcel som jej pomôcť, chcel som zavolať záchranku, no vedel som, že akýkoľvek pokus o pohyb by bol zbytočný.

V hlave mi dunelo, cítil som pálivú bolesť v bruchu a stále som veľmi dobre nevidel. Aj tak som ani raz neuhol pohľadom pred jej očami.

Zrazu ma pichlo v hrudi a opäť sa všetko zotmelo.

 

Keď som opäť otvoril oči, stáli nado mnou ľudia. Jeden mi držal pri ústach akúsi umelohmotnú fľašu a po určitých intervaloch ju stláčal a mne tak prúdil do úst studený vzduch. Druhý mi čosi robil s nohami, neviem, čo to bolo, ale veľmi to pálilo. Dvaja ďalší len tak stáli a pozerali na mňa. Zažmurkal som a oni si to všimli.

Prebudil sa!“ zvolal jeden z nich. Umelohmotná nádoba zmizla z mojich úst a ja som sa začal obzerať okolo seba. Naľavo odo mňa stála záchranka, vedľa nej policajné auto a taktiež hasičské. Uvidel som desiatky mužov oblečených v rôznych uniformách, ako pobehovali hore-dole a stále čosi robili. Zrazu ma však napadlo, že sa čosi zmenilo, že mi niečo chýba. Hneď som však vedel čo. Ženine prsty boli preč, moja ruka bola prázdna.

Opäť sa mi začali zatvárať oči, tentokrát od únavy, keď som ešte zbadal, ako niekoľkí muži tlačia nosidlá, na ktorých ležala postava zakrytá čiernou plachtou.

 

Keď som sa zobudil v nemocnici a uvidel som okolo seba členov svojej rodiny, ktorí sa nado mnou láskavo skláňali, namiesto odpovede na nežné úsmevy sa mi do hlavy tlačila otázka - čo tu vlastne robím? Stále som si nemohol spomenúť, čo sa presne na tej ceste udialo. Napriek tomu, že som mal pocit, že mi niekto vymazal pamäť, veta „Ste Michael? Michael Krop?“ sa mi vryla do pamäti tak hlboko ako nedokáže vryť svoje dláto žiaden sochár, ale len žena od ktorej sa už nikdy nedozviem odpoveď na všetky moje nezodpovedané otázky.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?