Bolo to také krásne. Dokonalé. Bez jedinej chybičky. On. Sedel tam. Pozeral na ňu, uprene, tak ako to vedel len on. Medzi nimi panovala pokojná atmosféra, no zároveň cítila tú magnetickú silu, akoby ona bola sever a on juh. Chytil ju za ruku a povedal ďalšiu z množstva lichôtok. Usmievala sa. Neustále. Pila jeden pohár vína za druhým a ani si neuvedomila a začala rozoberať veci, o ktorých sa s ním vôbec nechcela rozprávať. Či to bolo vínom, alebo len vlastnou hlúposťou, to už teraz nevie.
Odprevadil ju, no nedostala bozk na rozlúčku, tak ako čakala. Len ju zbežne objal a utekal preč. Nechápala. Veď mu nič také nepovedala. Len nechcela, aby nastal ten trápny okamih ticha, ktorý zažívala tak často. Čo to nevie pochopiť? Prečo sa muži tak rýchlo naľakajú? Páčil sa jej, priťahoval ju, konečne mala pocit, že našla svojho princa, dôverníka, priateľa...
V snahe napraviť to, mu zavolala. Neuvedomila si, že on to pochopí ako vtieranie. Neupokojil ju, aj keď vlastne povedal to, čo chcela počuť. Mala chuť hodiť telefón o stenu. Sadla si do kresla a ľútostivo sa rozplakala. Prečo, keď sa človek snaží, aby bolo všetko krásne, nastane takýto zlom, keď sa každá vec, každý moment pokazí? Veď ona to nechcela. Dúfala. Celé hodiny prebdela a myslela naňho. Predstavovala si, ako by vyzerali spolu. Ich spoločné bozky a vzájomnú blízkosť...
Pretrela si oči a vošla späť do izby. Poobzerala sa po izbe. Pohľadom zastala pri nočnom stolíku, na ktorom sa skvela hromada vreckoviek. Vzdychla si.
„A zase som na začiatku.“ pomyslela si. Zapla notebook, uvarila si čaj a začala písať ďalší romantický príbeh so šťastným koncom. „Aspoň niekto by ho mal zažiť.“ povedala si, keď rozpisovala ľúbostnú scénu. Trápilo ju to, no nevzdala sa. Povedala si, že ona nič zlé nespravila. Možno keď zistí, že sa zmýlil, ozve sa jej. No vedela, že veľkú šancu nemá. Avšak aj tak dúfala. A stále prebdela veľa hodín myslením naňho. Ibaže teraz mala pocit, že je to naozaj len sen...
